Keď mame horí sviečka prirýchlo

Ani som sa nestihla rozplakať, hoci počas tejto choroby som vyronila celý oceán sĺz. Nastal čas krízového manažmentu. Prehádzali sa priority, prišli nové poriadky a tie strašné vízie, čo bude s mojou dcérou. Veď má iba tri roky a za celý ten čas bola bezo mňa minimálne. Čo teraz? Ako postupovať? Mám ju pripravovať na to, že možno jedného dňa... Až sa to bojím napísať.Bola to nakoniec moja dcéra, kto mi ukázal cestu. To ona prijala najrýchlejšie fakt, že do nášho života vstúpil "Doktor profesor" (tak volá všetkých mojich lekárov), že mama nestíha upratovať, nevládze sa s ňou gúlať dole brehom v parku, odbieha od obeda a niekedy zamdlie. A že sa občas uzavrie do seba. Zobrala to ako novú vec, s ktorou sa treba naučiť žiť a ktorú si treba nastaviť tak, aby bola čo najmenej otravná. Keď som počula prvú prognózu, napísala som si zoznam toho, čo by som mala moje dievčatko naučiť. Boli to samé praktické veci. Tak som vždy pristupovala k výzvam. Prakticky a efektívne. Po pár dňoch "tréningu" som sa ale zastavila s tým, že je to hlúposť.Zapnúť pyžamovú košieľku, odtrhúť toaletný papier, odniesť tanier zo stola a zatiahnuť zips na škôlkárskom batôžteku, naučí dieťa hocikto. Ale len mama mu ukáže, ako sa staráme o druhých, ako si presadíme svoje, bez toho, aby to iných bolelo, ako si robíme zo seba žarty, ako príjmame kritiku, ako pochválime, ako prejavime, že nám na niekom záleží, ako ovoniavame kvety, ako si robíme prstene z púpavy a že pre život sú dôležité sny.Moja dcéra má len tri roky, ale toto leto dospela. Neviem, či je to tak dobre, ale stalo sa nám to. Keď som išla na prvú veľkú kontrolu po terapii, moja doktorka neverila svojim očiam. Testy dala ešte raz zopakovať. Moja prognóza sa presunula z negatívneho do pozitívneho spektra. Viem, že to opäť môže byť inak. Možno už zajtra. Som mama, ktorej sviečka horí prirýchlo. A vie to aj moja dcéra.