Keď ochorie lekár

Pacienti si po chodbách šepkali, že mohla prežiť, keby išla k lekárovi skôr. Toto je kruté potvrdenie príslovia, že obuvníkove deti chodia bosé. Žena, ktorá pomohla stovkám k vyliečeniu, alebo im aspoň nastavila liečbu tak, aby im čo najviac uľahčila a ktorá bola apoštolom prevencie za každých okolností, možno zomrela pre to, že podcenila prvé príznaky. "Rakovina nemá vždy fatálny priebeh, dôležité je ale prísť čo najskôr. Neváhajte, príďte aj s drobnosťou, navštívte lekára, ak máte pocit, že niečo sa vymyká zvyčajným veciam. Je lepšie zistiť, že sa príliš sledujete, ako sa dozvedieť, že ste premeškali bod, kedy má ešte medicína kapacity pomôcť vám," to bol jej citát na smútočnom oznámení vo vchode nemocnice. Ona evidentne ten bod premeškala. Nechcem veriť, že nevedela, že nie je v poriadku. Ona, čo hovorila toľko o prevencii, ona, čo diagnostikovala toľkých ľudí, ona, čo vždy zvyšovala hlas, keď v televízii rozprávala o nových trendoch v onkológii. Prečo sa rozhodla, ako sa rozhodla, nevie nikto odpovedať. Môj muž robil pár mesiacou medzi školou a nástupom na vojenskú službu asistenta detskému endokrinológovi. Tomu na krku pomaly rástla hrča, ktorú po čase nedokázal maskovať ani rolák. Kolegovia mu hovorili, aby si to nechal pozrieť odborníkovi, ale on sa len smial. Môj muž je presvedčený, že od začiatku vedel, že je to rakovina. Žil takto necelý rok a pol. Nechal sa hospitalizovať už totálne vyčerpaný a do troch dní zomrel. Tiež pomohol mnohým deťom s poruchami rastu a ešte aj 15 rokov po smrti ho citujú v odborných časopisoch. Tiež sa asi nedá predpokladať, že nevedel čo sa deje, alebo že sa nemal ísť s kým poradiť. Zvláštne, že ľudia, čo majú k zdrojom poznania aj pomoci bližšie ako ktokoľvek iný, takto zlyhali. Alebo skôr, že sa rozhodli zlyhať. Bolo to pre to, že dobre vedeli, čo liečba rakoviny obsahuje? Viedli ich k tomuto rozhodnutiu nejaké súkromné problémy? Rozhodli sa zachovať si svoj životný štýl do poslednej možnej chvíle? Podľahli dojmu, že nemajú šancu? Oni, čo dávali nádej chorým a oháňali sa štatistikami?Neviem, len o tom premýšľam. Za seba hovorím, že ako pacienta ma takýto prístup príliš neoslovuje. Z ľudského hľadiska sa to snažím pochopiť a neodsúdiť.