Krátke dobré dni

Asi je to nevyhnutný proces. Predtým mi na zotavenie sa z terapie stačilo niekoľko dní. Teraz cítim obličky, pečeň, všetky kosti, vrátane najmenších kostičiek na prstoch nôh týždne. Minulý rok som sa z dovolenky na Slovensku, ktorá je psychickým prínosom, ale fyzicky náročným dobrodružstvom, spamätala takmer okamžite. Tento rok to bolo s ťažkosťami. 
Jednoducho moje telo nie je perpetuum mobile. Z každého boja vychádza oslabené a každý ďalší je o to ťažší. Hovoria o tom takmer všetci moji spolupacienti. Aj pre to chápem, že niektorí už pri novej recidíve nechcú bojovať. 
V tomto prípade neplatí spomienkový optimizmus. Čím dlhšie ste chorí, tým viac si pamätáte traumy a bojíte sa bolesti. A nie, tu nefunguje pozitívne myslenie ani dobrá nálada. Tu vás znovu hodia do ringu a nezaujíma ich, že máte vykrútené rameno, vylomené zuby, natrhnutý sval. Váš protivník je pri plnej sile a celý nažhavený zboxovať vás. 
Možno je to len pre to, že dni sa skracujú a mne sa zdá, že ubúda aj tých dobrých, bezbolestných. Možno je to pre to, že vstávam za tmy, keď všetko vyzerá čiernejšie ako je. Možno. Ale možno nie. Skracujú sa aj hodiny počas ktorých vydržím bez tabletiek od bolesti. To nie je o prichádzajúcej jeseni, to je o tom, že moje telo nie je prepetuum mobile.