Kto koho podopiera

Lior je len o niečo mladší ako ja. Asaf je o pár rokov starší ako môj tato. Na svete sú sami. Liorova mama utiekla z pôrodnice, keď jej oznámili, že porodila chorého chlapčeka. Asaf jej to nevyčíta. Bola oveľa mladšia ako on a dieťa ani veľmi nechcela. On naliehal, ona ho nechcela stratiť. Napokon prišli o všetko. Lior je napriek svojmu postihnutiu v zásade sebestačný. To, že je handicapovaný prezradí skôr jeho tvár ako správanie sa. Pracuje v obchode, kde dopĺňa tovar do regálov, vie variť, vybrať si peniaze z bankomatu, zariadiť jednoduchšie úkony na úradoch, ak narazí na trpezlivého úradníka. A vie, že jeho otec umiera. Stále mu nosí vodu a hladká ho po ruke. V jeho neohrabaných gestách je toľko súcitu a nehy, koľko môže dať len večné dieťa. Asaf po narodení Liora od základu zmenil svoj život. Opustil advokátsku prax, vyštudoval špeciálnu pedagogiku, zamestnal sa v stacionári pre deti s podobným postihom ako má Lior. Z chlapca vykresal maximum. Z praktického aj emocionálneho hľadiska. Verí, že Lior zvládne s pomocou opatrovateľskej služby a poručníka aj obdobie po jeho smrti.Minulý týždeň sme sa stretli v nemocničnom parku. Asaf sedel s infúziou na lavičke, Lior naháňal motýle. Tridsaťročný, takmer stokilový chlap. Asaf sa usmieval, aj keď trpí ako zviera. Keď mu dokvapkal životabudič, Lior ho zobral okolo pliec a spolu odkráčali. Asaf kríva, Lior má nemotornú chôdzu pre svoju váhu aj problematickú koordináciu. Ale kráčajú. A nie je dôležité, kto koho podopiera. Lebo to nie je celkom jasné.