Kvapka krvi

Naučila som sa zadržiavať slzy, potláčať obavy, strach, zlosť, malovernosť, závisť voči zdravým, naučila som si odpustiť si niektoré jedlá aj niektoré činnosti. Nacvičila som si ako predstierať, že je všetko v poriadku, že netuším za sebou tieň, že to beriem s nadhľadom a čiernym humorom. Natrénovala som si presvedčivý úsmev pre svoje dieťa, hoci vnútri plačem. Veľa vecí sa dá držať v sebe. Dlho a pomerne pevne. A potom príde malá kvapka krvi a kráľ je nahý. Z malej kvapky krvi sa vyvinulo celkom škaredé krvácanie a ja som vedela, že je zle. Hrádza sa pretrhla. Nastali plače, kvílenie, nadávanie, sebaľútosť. Nedalo sa držať a vydržať už nič. Recidíva ako vyšitá. Učebnicová, povedala moja doktorka, ktorá vie, že oceňujem, že mi neklame. Vedela som od samého začiatku, že táto choroba je sedením na hojdačke a že nikdy neodíde, hoci sú časy, keď sa neprejavuje. Keď však dlhšie spí, môžete nadobudnúť pocit, že sa možno stal zázrak a stal sa práve vám. A potom stačí malá kvapka krvi. Odniekiaľ sa odvalí a hoci bojuje celé telo, aj mentálna energia, spadne. Fyzikálne zákony sú neúprosné. Zase som tam, kde som už nechcela byť. Aby som to zvládla, musím opäť stavať hrádze. Veľa vecí musím opäť držať v sebe, kým lekári riešia moju chorobu. Staviam ich však z materiálu, ktorý už nie je nový ani stopercentný. To ale nemusí znamenať, že nevydrží. Lebo vydržať musí.