Kým nás choroba nespojí

Videla som, že sa potrebuje rozprávať, tak som sa teda opýtala, na koho čaká ona. Lebo bolo zrejmé, že pacientka nie je. Povedala, že na svojho exmanžela. A snúbenca zároveň.Zrazu som to bola ja, kto nevedel, kam sa pozerať. Nechcela som na ňu rovno vyvaliť oči. Tak som len šepla, že to je obdivuhodné. Na onkológii to totiž zväčša prebieha opačne. Ľudia sa pod bremenom choroby, ktoré môže byť ťažšie ako láska rozchádzajú, a nie znovu schádzajú. Ja sama som si viac ako raz potichu položila otázku, či mám právo svojho muža vláčiť mojimi peripetiami a raz som ju vyslovila aj nahlas. A veľmi často, keď ma nahnevá neumytý riad, ktorý ja "chuderka chorá" musím poumývať, sa pýtam, čo by som robila ja, keby to bolo naopak. Bola by som vždy naladená na fňukanie, zlé a horšie správy, kopiace sa účty, výčitky typu neumytý riad, hnusné podpásovky typu "veď už len čakás, kedy umriem"? A vie na toto vôbec niekto skutočne, ale skutočne úprimne odpovedať? Kto nezažil, nech radšej ani neskúša. Bývalý a budúci muž tej dámy nevyzeral dobre, a v kontraste s jej perfektným zovňajškom, sa to ešte viac ukázalo. Netuším, prečo sa rozišli a potom zase zišli. Ani to, kto inicioval rozvod a kto to dal zase dokopy. Viem len, že za tým je veľa odpúšťania, obetovania, akceptácie, pokory, sily a slabosti. Veľa lásky.