Lavičky a gaučíky

Ruky som zložila na hruď, nohy prekrížila a sklonila hlavu.Pamätám si to dodnes. Moje signály boli jasné: nechcem komunikovať, je mi zle a ešte sa aj sama za to trestám tak, že si sadám na najmenej pohodlné sedadlo.Tak je to takmer so všetkými nováčikmi. Hoci moja nemocnica sa k pacientom snaží byť čo najviac priateľská, predsa len nesie názov Onkologický pavilón. To ľudí desí a posiela ich na najtvrdšiu lavičku. Ich strach, obavy, nepohodlie, nervozitu, znechutenie z vlastnej nemohúcnosti môžete vycítiť z toho ako stuhnuto sedia, ako zatíňajú päste, ako im behajú oči. Prosto strašne by chceli byť niekde inde, byť neviditeľní, nebyť...Po pár kolách terapie sa nováčkovia presúvajú na mäkké gaučíky. Lepšie svedčia a slúžia ich uboleným telám, lepšie sa na nich zatvoria po oči po infúziách, ožarovaniach, skenovaniach a premeriavaniach. Rýchlejšie na nich prejde čas, keď čakajú na sanitku alebo príbuzných. A tiež na výsledky. Na tie žlté papieriky, na ktorých je napísaná nádej alebo ďalší prepad do zúfalstva.Ja už mám na onko-hematológii svoje obľúbené kreslo. Už neskrižujem nohy, ani ruky, pozerám sa okolo seba a snažím sa usmievať na nováčikov. Viem, že ma za ten úsmev nenávidia, lebo aj ja som na začiatku na úsmevy reagovala zle. Úsmevy spolupacientov sa mi zdali falošné, zbytočné, silené. Čím dlhšie ma osud držal v tejto komunite, tým viac som si bola istá, že na nich nie je ani trocha neúprimnosti. Chcú len nováčikom pomôcť prekonať tú cestu z tvrdej lavičky do mäkkého gaučíka. Zo šoku, odmietania a neschopnosti uveriť do prijatia samého seba. Lebo až keď prejdú túto cestu, bude mať tá terapia, čo poskytuje nemocnica, zmysel.