Legenda menom Rudi

Rudi sa narodil v NDR a po páde komunizmu a zjednotení Nemecka začal sympatizovať s neonacistami. Mal niečo cez dvadsať. Potom v jednom z barov v Berlíne stretol fantastické dievča. Nevolalo sa Lea ani Šošana, bolo blond, malo modré oči, jedlo klobásy a na krku nosilo nábožensky neutrálny prívesok. Rudiho, ako každého, kto žije v predsudkoch a zjednodušenej realite, ani nenapadlo, že Karin nebola z východnej Európy, ako si myslel, ale z Izraela a k tomu ešte aj vnučka bývalých väzňov z koncentráku. Vôbec nevyzerala tak, ako si čítal na neonacistických stránkach a vôbec k nej necítil nenávisť alebo odpor. Práve naopak. Rudi sa zamiloval. Aby sme to skrátili, skončil s náckami, oženil sa s Karin a prišiel s ňou do Izraela. Spustil s jej bratom firmu, ktorej sa darilo. Zistil, že ľudia sú všade rovnakí. Rudi mal stále výčitky svedomia za krátku a hlúpu epizódu vo svojom živote a chcel to nejako odčiniť. Keď bol navštíviť svoju asistentku v nemocnici, kde jej operovali nádor, všimol si, že potrebujú dobrovoľníkov. Prihlásil sa. Z dvoch troch hodín týždenne sa stala práca na plný úväzok. Rudi skončil ako ošetrovateľ. On veľký boss s vlastnou firmou sa zrazu ocitol na takmer poslednej priečke v hierarchii zdravotníckeho personálu. Vynášal misy a zvratky, pomáhal s kúpaním, prenášal umierajúcich na rukách, balil veci po pacientoch pre pozostalých. Robil to s takou jemnosťou a takým taktom, že si ho vyžiadali do detského onkologického pavilónu, kde predtým nikdy mužského ošetrovateľa nemali. Vraj je tam dodnes. Neviem. Tento príbeh je príliš sladký, aby bol reálny. Ak je, tak je to fantastické. Ak nie, aj tak sa dobre počúva. Lepšie ako depresívne čítanie z lekárskych správ, ku ktorému sa občas uchyľujú moji spolupacienti. P.S. Minule som išla na terapiu cez detský pavilón. Bolo tam veľa mužov v bielych plášťoch. Možno tam bol aj Rudi. Neviem, ako vyzerá bývalý nácko. Tak ako on nevedel, ako vyzerá pravá láska.