Liat

Podľa toho, čo mi o sebe povedala, Liat nemá takmer žiaden dôvod na úsmev. Vyrástla u profesionálnych pestúnov, ktorí boli viac profesionálni ako pestúni, v škole sa trápila, lebo v čase keď bola školáčka považovali sa deti s dyslexiou za zaostalé, nevyšlo jej manželstvo, nemá deti a všetko, čo má má na pôžičku alebo z druhej ruky. A k tomu ešte rakovina. Ona sa však usmieva.Na onkológii je úsmevov dosť. Profesionálnych od personálu, silených od príbuzných aj pacientov, víťazných, keď prídu dobré správy aj takých tých siláckych v zmysle "ty hnusná choroba ja ti ešte ukážem". Liat sa však usmieva tak, že to nespadá ani do jednej z týchto kategórií. Usmieva sa tak nejak nadpozemsky, tak, ako ľudia, čo vedia, kým my ostatní len tušíme. Nie je už ani najmladšia, ani krásavica, nemá dokonalý chrup a choroba jej tiež nepridáva, ale jej úsmev by brala do kampane každá príčetná reklamná agentúra. Je to úsmev žiarivý, ozajstný, srdečný.A hlavne je tam stále. Niekedy celkom drobný, ale je. Minule som sa jej pýtala ako to robí. Opýtala sa ma, že čo. A ja že s tým úsmevom. Usmiala sa od ucha k uchu a povedala, že ten špeciálny úsmev je jediné, čo má. Nedostalo sa jej poriadnej rodiny, ani vzdelania a ani zdravia. Tak sa teší z toho čo má. A my, čo sme mali šťastie stretnúť ju a jej úsmev, sa tešíme tiež.