Liečba Eitanom

Mal krátko pred svadbou, keď sa z nevinne vyzerajúceho opuchnutého kolena stal trojročný pobyt v predsálí pekla. Chemoterapie striedali ožarovania. Návaly tepla zimomriavky. Svadobný obrad absolvoval na vozíku, nevládal ani rozbiť pohár, ako je na židovskej svadbe zvykom. Krátko po svadbe nevestu odviezli do pôrodnice. Eitanovi, ktorý bol na umretie, sa narodili dve krásne dcérky.O prvom roku ich života nevie vôbec nič. Zmietal sa v agónii, horúčkach, vracaní a strachu zblížiť sa s vlastnými deťmi. Nechcel, aby sa mu ťažko odchádzalo. Po terapii radšej oddychoval u rodičov, aby nerušil ženu, ktorá mala sama pri dvoch deťoch dosť práce. Svoje dcéry poriadne vystískal až keď vedeli samé chodiť a nemohol utekať pred ich láskou. Boli škôlkarky, keď mu lekár povedal, že to vidí nádejne. Na prvej škôlkárskej besiedke už vedel, že je v remisii a má šancu v nej zostať. Remisia trvá už dvadsať rokov. Dvojičky študujú na univerzite a že mal otec rakovinu, sa dozvedeli len nedávno. Eitana som stretla, keď som omylom vystúpila z výťahu na detskej onkológii. Videl, že som z toho, čo vidím úplne vedľa a pomohol mi nájsť moje poschodie. Potom som ho stretla opäť a dali sme sa do reči. Dal mi veľa rodičovských rád a pozval ma na svoje predstavenie. Išla som s veľkým strachom, lebo hoci som videla veľa hrozných stavov a už som aj trochu otupela, pohľad na choré deti ma drása. Napokon to bolo, Bože odpusť, takmer príjemné. Deti sa smiali, uvoľnili sa aj sestričky, upratovačky prestali dezinfikovať, lebo sa tiež pridali k divákom a sterilitu narušilo ľudské teplo, ktoré nedokázala zničiť ani silná klimatizácia. Uvedomila som si, že Eitan je pre tieto deti nielen klaunom, čo im pomáha zabudnúť na bolesti a strach, ale aj živou nádejou. A tá je rovnako dôležitá ako smiech.