Lily

A tak odmietla chemoterapiu. Predchádzajúcich šeť kôl z nej urobilo trosku a rakovinu to aj tak nezastavilo. Lekár jej priamo nepovedal, že chemoterapia nezaberá ako by mala, ale ani príliš neprotestoval, keď podpisovala informovaný súhlas so zastavením liečby. Lily nie je hlúpa. Jednu rakovinu už prekonala a vie ako to chodí. Buď to má fungovať, alebo to treba nechať tak. To nám povedala minule v čakárni. Do nemocnice si chodí už len pre predpisy na vitamíny a homeopatické kvapky na posilnenie imunity. Ako keby mala chrípku. Kým som sama ochorela, myslela som si, že takéto príbehy sú len vo filmoch alebo seriáloch z pohotovosti. Myslím, že takmer každý, kto absolvoval nejakú bolestivú, nepríjemnú, ľudskú dôstojnosť ohrozujúcu či dlhotrvajúcu liečbu s minimálnymi výsledkami a zlou prognózou, si položil otázku, či predlžovanie utrpenia má nejaký význam. Lily si odpovedala, že pre ňu nemá. Radšej trávi čas s vnúčatami, ako na toalete s hlavou v mise. Číta knihy, ktoré pre ukrutné bolesti hlavy sprevádzajúce liečbu, musela odložiť. Začali jej chutiť jedlá, čo sa jej predtým zhnusili. Po mesiacoch liečby má pocit, že práve teraz má všetko vo svojich rukách. Vie, že to už nebude dlho, lebo rakovina postupuje a nastane obdobie veľkých bolestí, výpadkov, čoraz častejších pobytov na lôžku. A možno to všetko pôjde rýchlo. Za odvahu, nezlomnú slobodnú vôľu a trvanie na svojom, hoci porozumenie pre jej rozhodnutie nemala ani jej rodina, ani mnohí z jej spolupacientov, by sa jej malo dostať milosrdenstva.