List Boazovi

Dúfam, že Ti tam je dobre, hoci viem, že si strašne, ale strašne chcel zostať tu. Zase o Tebe píšem vo svojom blogu. Vieš, v tom, čo si si prekladal cez Google. Občas z automatického prekladu vyšli dobré hovadiny, ale zdá sa mi, že si pochopil o čom to celé je. Je tu leto v plnom rozpuku, v nemocnici lekári ešte stále štrajkujú, ale na nás, onkologických, sa zatiaľ nevykašľali. Začala som novú terapiu, tak ako viacerí z našej skupiny. Stále nechodím na posedenia pacientov, lebo ma, rovnako ako Teba, unavujú ich reči a oduševnelé tváre ich príbuzných, čo by strašne chceli niečo vhodné povedať, ale vôbec im to nejde.Chýbaš mi, Boaz. Fakt. Nemám sa s kým v čakárni rozprávať o Chabonovi, o mojej Ruth a o mojom mužovi, o Tvojej tučnej mačke Twiggy (asi vieš, že dva dni po Tvojej smrti ju radšej utratili, lebo začala s likvidačnou hladovkou) a o tom, že tá káva z nemocničnej kaviarne je fakt odporná. Pre to si mi ju vždy ponúkal, chacha. Nikto tu nemá taký humor ako ty. Keď sme sa naposledy videli, všetci rozprávali o japonskej atómke Fukušima. Ja som vtedy chodila na rádioterapiu a ty si mi chcel kúpiť letenku do Japonska, nech ma teda ožiari raz a poriadne, nech to hlavne spáli tu sviňu.Keby nebolo rakoviny, nikdy by sme sa nestretli. Naše svety boli od seba vzdialené, nespájalo nás nič. Bol si nočná sova a ja som ranné vtáča. V poslednom čase ale akosi neverím na náhody a tak som presvedčená, že sme sa mali stretnúť a tak sme sa stretli. Na lavičke v onkologickej čakárni. Dúfam, Boaz, že tam kde si, je Ti dobre a môžes sa konečne zhlboka nadýchnuť. Tu sa Ti to už nedarilo a Ty si vedel, že tak ako sa Ti kráti dych, sa Ti kráti aj čas. Svoj čas si ale žil naplno. Pamätaj si, že mnohým sa nepodarí ani to. Maj sa a ak dovolíš, nepoviem Ti dovidenia. Som poverčivá a Ty to dobre vieš.