Lži a rakovina

Viem o tom svoje. Na začiatku choroby som sa snažila všetkých od pravdy chrániť. Prvé výsledky onkologických vyšetrení som rodine oznamovala s denným oneskorením. Po tom, čo som si ich prežula a prerevala. Až po tom som bola schopná nahodiť tvár, že akože je to blbé, ale ja to zvládnem a postavím sa tomu. Figu borovú! Klamala som ich a aj seba. Nešlo mi totiž o nich, ale o mňa samú. O to, že som vo svojej pýche nechcela vidieť vydesené tváre, z ktorých sa zračil strach, súcit, ľútosť a bezmocnosť. Veď toto nemôžem byť ja. Niekto, kto vyvoláva súcit, niekto, koho ľutujú. Strašne sa klameme, keď si myslíme, že sme silní. Len sa bojíme svojej slabosti. Potom prišla fáza, keď som sa presviedčala, že to, čo bolo čierne na bielom, ešte nemusí byť celkom úplná pravda. Že ešte prídu nejaké ďalšie výsledky, ktoré pravdu pomaly vytesanú do kameňa zhodia zo stola. Neprišli a utápanie sa v milosrdnej lži len viac bolelo. A tiež tie drobné lži... Ľudia sa ma nestránia, ale len nemajú čas. Síce nevládzem ani zdvihnúť vedro vody, ale za to je moja domácnosť v poriadku. Už ani neviem, kedy sme sa s mojim mužom mali čas pokojne porozprávať o inom ako o lekároch, účtoch a rozvrhu procedúr na budúci týždeň, ale naše manželstvo je bez škvrny. Často vrčím po ľuďoch, ktorých najviac milujem, ale inak všetko zvládam. Boj s rakovinou je aj o schopnosti a ochote neklamať a neklamať sa. Lož má krátke nohy. V prípade rakoviny sú to len kýptiky.