Mama v rozprávke

Veľa sa popísalo, že klasické rozprávky sú príliš strašidelné, takmer hororové, násilné a deti po nich nemôžu zaspať. Sú však aj také, z ktorých má horor rodič. Kým som neochorela, nejak mi neprekážalo, že takmer každá z princezien je polosirota, alebo úplná sirota. Že sa o ňu stará väčšinou zlá a nepríjemná cudzia teta alebo ju otĺkajú zákerní nevlastní súrodenci. Veď je to len rozprávka, hovorila som si. Keď som ale pred pár mesiacmi Ruth čítala o tom, ako Snehulienkina mama zomrela na "zvláštnu chorobu" a dieťa sa na mňa zadívalo tými hlbokými očami a opýtalo sa, že či aj ja mám takú chorobu, stuhla som. Bľaboty o tom, že v stredoveku, kedy sa rozprávka odohráva, nemali dobrých lekárov, Ruth nepresvečili, lebo ich nesprevádzal pevný hlas ani optimistický tón, ale slzy na krajíčku. Na dieťa s fantáziou ako hrom tiež nezaberá argument, že rozprávka, to je len "akože". Snehulienku som jej odvtedy nečítala a ona si ju prestala žiadať, hoci ju má asi v desiatich rôznych knihách. Potom som začala cenzurovať, ale asi ťažko vynecháte, že Popoluške zomrela mamička alebo, že Belle vyrastala len s oteckom. Hrdinovia v rozprávkach musia prekonať mnohé prekážky a ich život je o výzvach. Čím ťažšie, tým lepšie. Možno do toho patrí aj detstvo bez jedného z rodičov alebo s macochou. Veď čo horšie sa už môže stať. Čo môže byť horšie, ako čítať štvoročnému dieťaťu o princeznej bez mamy. Proti tomu sú draci, tmavé lesy a krivé prsty ježibaby, len taká bezvýznamná epizóda. V rozprávke, aj v skutočnosti.