Marina

Lekárka, za tie roky už jej známa, si ju zavolala bokom. Nepáčil sa jej Marinin krvný obraz. Až tak, že ju okamžite hnala na hematológiu. Sama ju odviedla k lekárovi. Marina si všimla, že na dverách má okrem špecializácie hematológia aj slovíčko onko. Ešte v ten deň jej nabrali krv aj kostnú dreň na ďalšie testy a o niekoľko dní sa už liečila na leukémiu. Zobrala to statočne, hoci jej typ leukémie nemá príliš dobrú prognózu a ani na lieky nezareagovala tak rýchlo, ako lekári predpokladali. Marina chodila do našej skupiny, lebo sa doma nudila. Tak to vysvetľovala. Nechcela hovoriť o svojich problémoch, len počúvala. Nechodila dlho, jej akútna leukémia ju zabila ešte predtým ako ju stihli pripraviť na transplantáciu kostnej drene.Až od lekárky z transfúznej stanice, ktorá je zhodou okolností sesternicou jednej mojej kamarátky som sa dozvedela, že Marina nebola len darkyňou krvi. V nemocnici pomáhala roky ako dobrovoľníčka na tých najmenej príjemných oddeleniach. Vždy bola ochotná prísť. Kedykoľvek. Žila sama a tak ako nám, aj sestričkám v nemocnici vysvetľovala, že sa nudí. Keď zomrela, v hale nemocnice vystavili jej fotografiu, ako to robia, keď zomrie niekto zo zamestnancov. Pristavovali sa pri nej ľudia. Mnohí Marinu poznali roky, pri viacerých bola v najťažších chvíľach ich života alebo ich zachránila bez toho, aby o tom oni, či ona vedela. Len ju nedokázali zachrániť. A niečo mi hovorí, že to akceptovala. Bez hnevu a sebaľútosti. Sú takí ľudia.