Matti

Matti mal osemnásť, keď ochorel. To už skončil u profesionálnej rodiny. Bol ich posledným chovancom, slovo syn alebo dieťa nepoužíva. Jeho pestúni išli potom do dôchodku a pri rozlúčke mu nepovedali, že sa môže niekedy zastaviť. Tak sa nezastavil. Rovno od pestúnov narukoval a jednu neosobnú izbu zamenil za inú. Po dvoch mesiacoch v kasárňach ochorel. Vysoké horúčky, tráviace ťažkosti, krvavé hnačky. Stalo sa to cez víkend, medik v ošetrovni mu dal lieky od horúčky. Až v polovici nasledujúceho týždňa ho hospitalizovali. To už masívne krvácal z konečníka. Matti nemá mamu, ktorej by mohol zavolať a ktorá, ako to majú izraelské matky vo zvyku, by zvozila aj generála za to, že chlapca nechali v takom stave. Nemal ho kto naučiť, že sa musí ozvať, že všetko, čo mu povedia dospelí či nadriadení nemusí aj bezhlavo akceptovať. Matti mal nádor v hrubom čreve. V jeho veku takmer raritná diagnóza. Okamžite ho operovali. Už pol roka má dobré výsledky, hoci ho ešte čakajú najmenej dve nepríjemné operácie. Ale on je šťastný. V nemocnice na intenzívnej starostlivosti ležal vedľa staršieho pána. Potom ich dali spolu aj na pooperačnú izbu. Šimon, tak sa ten pán volal, mal denne na návšteve manželku. S Mattim sa skamarátili a keď počuli o tom, že je sirota a po tom, čo ho pre zlý zdravotný stav prepustili z armády, nemá kam ísť, ponúkli mu podkrovie ich domu. Šimon tam mal kedysi pracovňu. Matti prvýkrát v živote cítil, že sa o neho zaujímajú ľudia zo srdca a nie z povinnosti zamestnanca inštitúcie. Šimonova operácia dopadla dobre, ale nezvládol následnú liečbu. Matti zostal s jeho ženou Hanou. Sprevádza ho na podujatia pre rodinných príslušníkov v nemocnici. Je to dobrá, starostlivá a obetavá žena. Tak sa mi zdá, že Matti ju onedlho bude volať mama.