Medzi nami

A. bola typická dobrá duša. Navonok. Uvoľnila miesto na sedenie ťažším prípadom, sestričkám nosila štrúdľu, každému želala len to najlepšie a stále všetkých utvrdzovala v tom, že sa bude za nich modliť. Vo svojej starostlivosti o iných bola príkladná. Až kým raz po ňu neprišla jej dcéra. A. sa zmenila na panovačnú fúriu, ktorá sa predviedla v takom výstupe, že ľudia odvracali zrak. Možno to bolo len jednorázové zlyhanie. Každému sa môže stať, že sa neovládne. A s jej diagnózou, musíme jej odpustiť. Keď sa to ale zopakovalo s ďalšími členmi rodiny, mak v jej štrúdli zhorkol. 
B. sa nikdy na nikoho neusmiala, nikdy sa nikomu neprihovorila, akoby sa odťahovala a nervózne si odkašliavala, keď debata v čakárni začínala mať osobnejší ráz. Všetko držala v sebe, hoci bolo vidno, že by sa rada zapojila do rozhovoru. Len nevedala ako. Chvíľu sme si mysleli, či neprišla o hlas alebo či nemá nejakú vážnu rečovú vadu a bojí sa strápnenia. 
Raz keď ju jedna taká spontánna zvedavka atakovala otázkami, konečne prehovorila. Mala príjemný hlas, tichý, nevtieravý. Povedala, že sa jej zdalo neprimerané sa sťažovať, veď ona chodí len na preventívne prehliadky s predrakovinovým nálezom. Potom sa z neho stala rakovina, ale ona mlčala stále. Nesťažovala sa ani v terminálnom štádiu. 
Už som to napísala veľakrát a zopakujem to zas, choroba vás iste zmení, ale nového človeka z vás neurobí.