Moja mama je Napoleon

Nemocnica je pekná, mramorová a studená ako márnica. Nič pre moju mamu, ktorá je večne premrznutá a ako hovorila jej mama, moja babka "má blízko zadku plač". Nechcela som, aby tam videla to, čo vidím ja. Beznádejné stavy, deti s hadičkami, čo bezvládne ležia mamám v náručí a toho pána, čo ako naschvál stretávam takmer vždy. Chýba mu polka tváre. A ešte sa aj usmieva. Myslí to dobre, ale Bože odpusť, vyzerá ešte strašidelnejšie. Hoci sme s mamou uplakané,keď je tu, stále mi opakuje, aby som neplakala. Lebo slzy mi nepomôžu, len ma vyčerpávajú. Ani ona tu neplače, hoci jej vysušené oči dávajú tušiť, že doma sa jej slzy určite z očí valia. Nedostáva odo mňa dobré správy. Len také, aké by mamy nemali dostávať. Keď je tu mama, nemám veľa práce. Riadi mi domácnosť, núti ma oddychovať, vypnúť, len tak si vyložiť nohy. Je to presný opak toho, k čomu ma celý život viedla. Myslí to dobre, ale mne to nepomáha. Keď mám príliš veľa času, neuberajú sa moje myšlienky správnym smerom.Moja mama má niečo slabo cez 50 kíl a nie je vysoká. Vládze ma ale sama vyložiť na posteľ, čo nie je ľahká vec. Zvládne poumývať okná v celom byte za jeden deň a dohabať sa, aby rozosmiala moju dcéru. Moja mama nie je vysoká a možno pre to sa niekedy správa ako Napoleon. Chce zvládnuť a ovládnuť všetko. Aj túto chorobu a chaos, v ktorom je kvôli nej moja rodina. Celkom správne tuší, že sama to nezvládnem, hoci navonok je všetko ako má byť.Nie je a ako zle to je, vie len moja mama.