Moje dve óčka

V mojom prípade to znamená, že som dobre zareagovala na liečbu. Fyzicky mi je síce nie najlepšie, ale laboratórne výsledky ukazujú progres. Teraz ide o to, aby sme to udržali. Okrem modlenia sa paradoxne musím sústrediť hlavne na to, aby som optimizmu príliš nepodľahla. Aby som sa nezačala preceňovať, aby som sa nevrátila do svojho hektického predrakovinového tempa, aby som nemala falošný pocit, že život je ľahučký ako labutie pierko a nič mi nestojí v ceste.Pre človeka môjho temperamentu a životnej filozofie bude toto obdobie pokoja a regenerácie ťažkou skúškou. Stále si musím opakovať, že som ešte príliš zraniteľná, že rakovina len podriemkáva a môže ma kedykoľvek opäť zasiahnuť priamo do srdca. Rakovina a jej liečba je aj tom, aj keď nie zďaleka len o tom, ako sa k tomu všetkému postavíte. A čo urobíte so svojim životom, keď už nevstávate v noci so studeným potom strachu na čele. Lebo vtedy, uprostred choroby a liečby ma ovládal predovšetkým iracionálny strach a pud sebazáchovy. Teraz mám čas rozmýšľať aj nad inými vecami. Pokojne, bez noža na krku, bez pocitu, že sa nemôžem pomýliť, lebo na chyby nemám čas. Som vo sfére opatrného optimizmu a chcem v nej zotrvať. Lebo naspäť už nechcem spadnúť. Už viem, do čoho by som išla a o to väčšie sú moje obavy. A o to silnejšia je moja zodpovednosť. Za to, aby ma opatrný optimizmus nezlákal na chodníčky neopatrného, drzého a bohorovného pocitu, že mne sa nemôže nič stať. Stalo sa mi a videla som takých, čo sa im neodstalo. Moje dve óčka sú výzvou. A tak si vyprosujem pokoru, zmier s vlastnými fyzickými a psychickými limitmi a čas na nazbieranie nových síl. Tie značky z ožarovania na mojej koži ešte nie sú zmyté.