Moniho druhá šanca

So striedavým úspechom sa mu darilo si druhé šance vyžobrať. Moni nebol práve šťastný, ale sťažovať sa nesťažoval. Stále dostával viac ako dával, stále vedel niekoho učičíkať planými sľubmi, že už sa spamätá. Tak prešlo päťdesiat rokov. 
Potom ochorel. Jedna z najhorších onkologických diagnóz. Rakovina pankreasu. Už neoperovateľná, len s odporúčaním na dobré oddelenie paliatívnej medicíny. V priebehe pár mesiacov sa z udržiavaného chlapa v najlepších rokoch stal vychudnutý starec odkázaný na pomoc aj pri tých najintímnejších úkonoch. 
Teraz by strašne potreboval druhú šancu, ale lekári krútili hlavami. Zo všetkých zlých možností na Moniho spadli tie najhoršie. Bol bez šance. Prvý raz po toľkých rokoch a ešte v takejto veci. Bol to pre neho šok. Zosypal sa z toho. Nebolo koho prosiť, oblbovať. Nevedel komu doniesť kvety, čokoládu, pre koho sa pofŕkať parfémom a hrať šarmantného. Choroba nebola banková úradníčka, u ktorej si vďaka dobre zahratým hlbokým pohľadom vedel vybaviť zvýhodnený úrok na pôžičku. Toto bolo príliš reálne a príliš na kožu. 
Moni bol u nás v skupine len na niekoľkých sedeniach. Zabával nás príhodami o tom, ako na svojej ceste k druhej šanci používal rôzne úskoky. Niektoré neboli vtipné, ale vlastne kruté. Moni to sám priznal. Hovoril, že svoje druhé šance trestuhodne využil na samé hlúposti.