Na prechádzke

Aj keď niekedy je to boj. Nie s lenivosťou, tou som nikdy netrpela, ale s bolesťou. Chodenie ma ešte stále bolí. Vlastne, bolí ma každý pohyb. Bez pohybu by som ale nebola. A tak sa snažím tešiť sa aj z toho, že sa k bežnej bolesti pridalo ešte aj omínanie palca. Nie je to masochizmus, ani martýrstvo, je to nevyhnutnosť. Treba sa rozhýbať. Bolí to, ale nie je to najhoršie. Najhoršie je, keď sa nemôžete pohnúť a necítite ani bolesť, lebo ste stratili kontrolu nad svojimi nohami. Zažila som to a už nechcem. Tak kráčam a nezastavujem sa, lebo potom sa mi ťažko naštartuje. Svištia okolo mňa ľudia z našej štvrte, čo ešte musia stihnúť pred prácou svojich niekoľko kilometrov. Už sa vracajú domov a ja som kdesi v polovici cesty. Niektorí sa usmejú, iní si neodpustia poznámku, že nie som asi vo forme alebo že chôdza je pre dôchodcov. Usmievam sa späť a nehovorím nič. Aj na mňa niekedy ľudia pôsobili ako keby sa narodili do slimačej rodiny.Aj tak sa mi zdá, že kráčam rýchlo. Samozrejme relatívne. Lebo veď som na tom relatívne dobre/ zle, je relatívne vhodné počasie na chôdzu a aj vzduch je relatívne dýchateľný. Som relatívne spokojná, že som sa dokopala do ďalších pár sto metrov a takmer som dosiahla svoj rekord. Teším sa, že prídem domov a dám si dobrú kávu. Viem, že keď si budem vyzúvať tenisky, budem plakať od únavy a možno sa ani nevyzujem a len tak sa na pár minút zvalím na posteľ.Zajtra to bude tiež tak. Možno o chlp lepšie.