Nadja

Ochorela, keď mala tridsať rokov. Mala dvojročné dvojčatá. Chlapca a dievča. Keď sa rodina jej manžela dozvedela, že Nadja je chorá, dotlačili pár k rozvodu. Deti si zobrala stará matka, lebo v Nazarete sa nehodí, aby osamelá žena vychovávala svojich potomkov. To už bola Nadja po dvoch operáciách mozgu. Útechu hľadala v kostole. Vedela sa modliť hodiny v kuse. Potom išla navštíviť deti k svokre. Ale len keď sa vopred ohlásila. Bývala u rodičov, lebo nemala peniaze na vlastné bývanie. Keď mala tridsaťsedem rokov, lekári povedali, že je to v poriadku. Mozog je čistý, bez nálezu a postupne sa zotaví aj po náročnej chemoterapii. Aj to tak bolo. Svokra zomrela, jej ex si našiel novú ženu a dvojčatá sa vrátili k nej. Bolo to ťažké, sprvu ju nerešpektovali, pýtali sa stále na babku. Nadja sa modlila. Verila, že to bol Boží zásah, čo ju vyliečil.Dvojčatá mali dvanásť rokov, keď ju s veľkými bolesťami hlavy poslali na kontrolu k lekárovi do Haify. Nález bol neúprosný. Ďalší nádor, oveľa komplikovanejší ako predchádzajúci, nedobre situovaný, jednoducho všetko zle. Operovali ju na druhý deň. Zvládla aj to. Keď sa jej onkológ presťahoval k Tel Avivu, nasledovala ho. Verila len jemu a sile modlitby. Modlila sa sústavne a naučila to aj svoje dvojčatá. Po ďalších troch rokoch liečby to vyzeralo dobre. Nadja sa vrátila do Nazaretu a dala slúžiť omšu. Prišiel aj jej onkológ, hoci je žid. Prešlo pár relatívne dobrých rokov. Nadja si na Veľkú noc myslela, že ju hlava bolí z pôstu, ktorý poctivo držala. Keď zamdlela a nevedela si spomenúť na dátum svojho narodenia, vedela, že je zle. Rakovina udrela tretí krát. Nadja je teraz v nemocnici. Chodí na našu podpornú skupinu, zviera ruženec a verí, že sa premodlí do nejakého zázraku.