"Moja a nemusíš sa tak hrbiť. Stačí, že si taká chudá, že ti každý vidí rebrá. Nemusíš ešte vystrkovať aj lopatky. Narovnaj sa. Keď narovnáš chrbát, budeš bližšie k Bohu. A toho, moja, budeš potrebovať," to mi povedala pri prvom stretnutí.
Marysa je taká. Úprimná až to bolí. Zažila som ju, ako zvozila asi 70- ročného pána, že sa nechá voziť na invalidnom vozíku. Veď už ho zajtra vyradia z onkologickej evidencie, tak čo derie nemocničné zariadenie. Pánko sa okamžite postavil a rezkým krokom odkráčal do kancelárie, aby si prebral prepúšťaciu správu. A strašne sa smial. Na Marysu sa nedá hnevať.
Aj keď ja by som ju na začiaku najradšej vyfackala. Napríklad keď panej po operácii dvoch tumorov na mozgu a chemoterapii povedala, že tá parochňa jej teda vôbec nesvedčí. Že jej pridáva roky. Alebo keď zasušila, že prečo si nedám makeup a že by som si mohla aj vyžehliť tričko. Lebo, že keď na to nestačím, príde mi po robote vyžehliť.
To bolo v období, keď sa nespúšťalo len moje telo, ale aj ja. Priznávam, moja ranná toaleta sa vtedy zvrhla na štyri chabé pohyby zubnou kefkou a opláchnutie očí. A či som mala vyžehlené tričko, mi bolo srdečne jedno. Nie, nebola som až taká nevládna a mal mi aj kto pomôcť, jednoducho som na tieto veci rezignovala. Marysa ma vyprovokovala k tomu, aby som sa úplne neopustila. Aby som začala robiť veci, ktoré som robila ako zdravá. Na to na čo nestačili zúfalé prosby mojej rodiny, na to zabral Marysin drsný slovník.
Minule som ju stretla v nákupnom centre. S dcérou a mužom sme tam trávili popoludnie. Marysa pozrela na naše dieťa a povedala: "Moja, takto ti to poviem. Máš krásnu dcéru. To, čo je v tebe pekné, to sa uložilo v tvári tvojej dcéry. Tak sa narovnaj."
Odkedy som ochorela, povedali mi ľudia veľa pekných vecí. A viem, že ich mysleli vážne. Marysu však prekoná málokto.
