Nechaj ma tak

Vlastne dodnes neviem, prečo Asaf do podpornej skupiny chodil. Evidentne nechcel počúvať o drobných pokrokoch v telesnom aj duševnom zdraví, o strachu o budúcnosť maloletých detí, o ťažkom rannom vstávaní, o panike, ktorá zavládla, keď pacient na displeji telefónu uvidel číslo z nemocnice. Asaf bol stále ticho. Nereagoval na výzvy terapeutky, ani na otázky spolupacientov. Nereagoval na nič. Zabúdal chodiť na liečbu, zanedbával sa, na pozdravy a bežné spoločenské otázky odpovedal šomraním. Viem, že niektorí pacienti chceli terapeutku požiadať, aby mu povedala, aby radšej nechodil.Asaf ale chodil. Do dverí ho natlačila jeho partnerka, ktorá za ním chodila ako tieň. Znášala jeho zlé nálady, ignoráciu, výsmech. Raz ju dokonca vyhodil z čakárne. Povedal jej, že chce, aby mu dala pokoj, aby ho nechala tak. Nechaj ma tak... To bolo Asafovo heslo. Veta, ktorá zakliala a zakalila úsilie všetkých okolo neho. Asaf mohol mať okolo päťdesiat rokov, mal bystré oči a podľa mňa počúval a vnímal oveľa viac, ako dával najavo. Pohnutie z rozprávania iných nevyjadroval plačom, hnevom alebo objatím rozprávajúceho, ako sme to robili my ostatní. On sa ešte viac ponáral do seba a silnejšie sa utvrdzoval v tom, že to treba nechať tak. Že on chce, aby ho nechali tak. Do skupiny chodil takmer pol roka. Posledné týždne v ňom žili už len tie bystré oči. Partnerka s ním už nechodila. Akoby zmizla. Nechala ho tak.