Ďalším omylom bolo, že sa tomu hrdinsky postavím a budem bojovať. Na nohách síce stále stojím a aj sa to zlepšuje, ale hrdinstvo to nie je. Toto je jedoducho pud sebazáchovy. Nič vznešené. A túžba opäť nadobudnúť kontrolu nad svojim životom. Leukémia mi zobrala strašne veľa. Silu, telesnú hmotnosť, schopnosť udržať zvierače, slzy a nervy. Ale najviac ma vyfackala, keď ma pripravila o právo na kontrolu nad vlastným životom.
Vždy som si všetko zorganizovala sama a ešte som mala čas na organizáciu iných. Teraz ma organizuje leukémia. Nejde o rozvrh procedúr. Ide o to, že ma riadi choroba. To, kedy vstanem z postele, či sa došuchcem k počítaču a niečo napíšem, či zvládnem ísť pre dcéru do škôlky, lebo som jej to ráno sľubila, či roztopím peniažky z tajného fondu na Disneyland za vitamínové preparáty (tie, čo prepláca poisťovňa mi nerobia dobre) alebo za tinktúru proti vypadávaniu vlasov(lebo aj keď je človeku nanič, nemusí tak ešte aj vyzerať)...
To je trpké poznanie. Rovnako ako zistenie, že všetci stoja pri vás, ale nikto vlastne nevie, čo sa vo vás odohráva. To pred rodičmi, mužom, sestrou si dávam masku onkologického pacienta. Debatu o rakovine skresávam na oznamy o výsledkoch vyšetrení, o tom, čo povedal doktor a kedy bude ďalšie ožarovanie. Nehovorím o strachu, o hororovom pote čo, ma oblieva, keď rozmýšľam nad tým, že raz ma leukémia uväzní natoľko, že neprejdem ani tých 300 metrov do škôlky.Že sa zložím, ľahnem do postele a už z nej nevstanem.
Na začiatku tejto choroby som si povedala, že som onkologický pacient. Teraz niekde v polovici, a to netuším, či v tej lepšej alebo horšej, hovorím, že mám rakovinu. Už viem, čo to obnáša.
