Nili

Na každú procedúru prišla dokonale nastajlovaná. Všetko si vedela urobiť sama. Aj perfektný účes si vyfúkala bez akejkoľvek pomoci. Muselo ju to to pritom hrozne bolieť, lebo držať fén a krútiť kefou musí byť pre ženu po amputácii oboch prsníkov, celkom problém. Hovorila mi, že to vždy prereve. Tak ukrutne ju boleli ruky aj plecia. Ale vlnky si robila. Potom oplakala aj tie vlasy. Rakovina metastázovala, nasadili chemoterapiu. Nili trávila čas úpravou parochní. Pomáhala s tým aj ostatným ženám. Keď jej vlasy podrástli, experimentovala s farebnými tužidlami. Raz prišla s modrými vlasmi, či skôr korienkami. Ladili jej s lakom na nechty a kabelkou. Nili už ledva prepletala nohami, ale nosila sa na vysokých platformách. Bola ako taká figúrka, čo sme ako deti vyrábali z gaštanov. Nožička ako špáradlo a obrovská topánka. Vyzerala rovnako disproporčne ako tí gaštanoví pajáci. Potom prestala vidieť na jedno oko. Z hodiny na hodinu. Jej rakovina sa skomplikovala, našli jej nádor na mozgu. Naposledy som ju videla, keď si prišla na skupinu pre podporu pred operáciou. Bola už v nemocničnom. A už to nebola ona. Celá jej nápaditosť sa stratila v tom bledomodrom župane a nudných papučiach. Nili sa po operácii neprebrala a po pár dňoch zomrela. Mala necelých tridsať rokov a dve izby plné šiat, topánok a doplnkov. Na onkológii som počas takmer troch rokoch nezažila nikoho, kto by vyvolával toľko udivených pohľadov a zhovievavých úsmevov ako Nili.