V deň, keď mi oznámili, že liečba zaberá, Noemi na terapiu neprišla. Nikto sa nepýtal, kde je. Na onkológii sa také otázky nenosia.
O Noemi toho veľa neviem. Nebola z tých, čo si porovnávajú výsledky vyšetrení alebo si vymieňajú recepty. Noemi stále čítala. Balzaca. V origináli. Neviem, či vôbec vedela po francúzsky. Čítala so slovníkom a neznáme slová si podčiarkovala zvýrazňovačom. Podobným, akým jej kreslili na telo značky na ožarovanie.
Neznámych slov mala Noemi v knihe strašne veľa. Možno jej už dobre nepracovala hlava, lebo chémia, čo do nej nalievali, urobí svoje. Ale čítala. Na terapiu chodila čoraz zvädnutejšia, potom, keď ju museli hospitalizovať, už len ticho sedela na vozíku. Balzaca ale stále držala v ruke. Stretávala som sa s ňou asi mesiac a vždy mala záložku na tej istej strane. Bola na nej orchidea.
Po Noemi odišlo ešte pár mojich spolupacientov. Snažím sa na to nemyslieť a hovorím si, že ja som predsa len iný prípad. Že už mám lepšie výsledky, že som ešte mladá a že mám leukémiu s tou najpriaznivejšou prognózou. Na Noemi ale nikdy nezabudnem.
Raz pôjdem na pláž a pohľadám tam najkrajší a najokrúhlejší kameň. Položím ho Noemi na hrob. A pridám aj orchideu. Aj keď kvety sa na židovský cintorín nenosia. Teraz tam ešte nemôžem ísť. Pôjdem až vtedy, keď budem od Noemi v bezpečnej vzdialenosti.
