O (bez)nádeji

Napríklad moja spolupacientka Miriam. Išla na operáciu, ktorá bola pre ňu viac ako nádejou. Aj inokedy sterilní doktori sa pred ňou vyjadrovali tak, že sa nádejala, že to bude lepšie. Potom ju otvorili a hneď aj rýchlo zašili a povedali že to, čo našli je beznádejné. V priebehu siedmich hodín prešla od nádeje k totálnej beznádeji. Miriam je ale hrdinka a zobrala to akosi s prehľadom. Aj keď to teda znie pekne šialene, že zobrala s prehľadom oznam o tom, že je beznádejný prípad. Na izbe s ňou ležala Julia. Tú pred pár týždňami doviezla do nemocnice suseda. Našla ju nehybnú v posteli, keď sa s pomocou domovníka dostali do bytu, lebo ju niekoľko dní nevideli a mali o ňu strach. Julii diagnostikovali nádor, ktorý jej tlačil na miechu a paralyzoval ju. Operatér pred operáciou nádej na to, že bude chodiť, označil pred rodinou za takmer nulovú. Uspokojili sa teda aspoň s tým, že Julia bude žiť. Tri týždne po operácii Julia začínala chodiť s oporou. Rehabilitačná sestra to videla nádejne. Až tak nádejne, že Julia začala byť posadlá nádejou a myslela si, že to stačí. Hoci to mala zakázané, išla sa sama sprchovať, spadla a bola tam, kde pred operáciou. V paralýze. Toto sú extrémne prípady. Väčšina pacientov sa pohybuje v stupnici nádej- beznádej niekde v strede. Prechody bývajú menej dramatické, menej viditeľné a azda aj menej bolestné. Aj tak sú však vyčeprávajúce a na niektorých môžu mať až devastačný účinok. Pre to posledné mesiace nedávam sebe ani iným nádeje. Môžu byť falošné. Ale presne tak falošná môže byť aj beznádej. Realita a (bez)nádej nie sú príbuzné. Dokonca ani vzdialené.