O bolesti

Tu hovorím čisto o sebe. Verím, že sú ľudia, ktorých hladinu bolesti som, Vďakabohu, nikdy nedosiahla.Videla som tiež ľudí, ktorých bolesť sa napriek najsilnejším utišovacím prostriedkom, dala čítať aj z veľkej vzdialenosti. A bola som aj blízko takých, čo sa plačom domáhali rany z milosti. Ľudia sa často rozprávajú o tom, koľko bolesti sa dá zniesť. Moja skúsenosť je, že veľa. A to nie som žiadna hrdinka. Vždy som bola umrnčané dieťa a z takých vecí sa nevyrastá. Rakovina naviac nie je len o fyzickej bolesti, pri rakovine bolí duša, srdce a aj myslenie. Lebo v hlave sa vám, chtiac nechtiac, premietajú filmy bez happyendov. Áno, medicína 21. storočia má prostriedky ako bolesť aspoň utíšiť. A poviem Vám, že sú chvíle, keď sú ľudia vďační aj za falošné vykúpenie v podobe pár hodín bez bolesti, ktorá pripomína, aké zraniteľné schránky všetci sme. Napriek všetkému boli momenty, keď mi bolesť, či už fyzická aj tá oveľa horšia, psychická, dávala nádej. Bola pre mňa znamením, že nie všetky bunky v mojom tele sú choré, zlé, zákerné a teda na nič. Bola dôkazom mobilizácie, boja, nádeje, a happyendu.Pozor, toto nie je o fanatickej láske k bolesti a o názore, že bolesť je cestou k vyšším métam. Po tom, čo som prežila a videla, si myslím, že bolesť si nikto nezaslúži, ak ju pravda, sám nechce. Bolesť je ľudská rovnako ako slzy, láska, hnev či túžba. Keď sa nám jej dostane tak primerane, môže nás veľa naučiť. Ak jej je však príliš príliš, likviduje nás. Aj keď počas choroby som zistila, že slovo príliš nemá jednoznančné limity.