O dobre mienených radách

Možno si tento blog prečíta niekto, kto sa snaží pomôcť. Len nevie ako. Verte mi, chorý na rakovinu nepotrebuje, aby po krehkom porceláne jeho viery, sebadôvery a posledných zvyškov sily skákal nejaký navonok dobrosrdečný, hrmotný a často aj otravný slon. Nehovorím teraz o kategórii príživníkov, ktorí na jednej strane kritizujú zlý a škaredý farmapriemysel a jeho ziskuchtivé krvavé pazúry a na druhej si bez rozpakov pýtajú desiatky až stovky eur za pochybné liečivá a konzultácie na diaľku. Bez toho, aby čo len nazreli do chorobopisu. Hovorím skôr, o (chcem tomu veriť) dobre mienených radách, nazvime to psychologického charakteru. Môžete sa spoľahnúť na to, že chorý nechce počúvať, že za jeho rakovinu môže jeho stres, povaha, karma a skutočnosť, že jeho prapredok počas tridsaťročnej vojny ukradol koňa. Asi mu tiež nerobí dobre keď sa mu snažíte vysvetľovať, že pozitívny prístup, odpustenie sebe aj iným, ho môže vyliečiť, lebo všetko je v hlave. Moja skúsenosť s týmto všetkým je priama a niekoľkoročná a tak sa to pokúsim sformulovať. Je jasné, že niektoré psychologické typy znášajú rakovinu, liečbu a napríklad aj sociálnu vylúčenosť, lepšie ako iné. Ale povedať, že niekto ochorel lebo je napríklad cholerik, je zvrhlé. Rovnako ako to, že za všetko môžu negatívne myšlienky, ktoré niekto vysiela smerom von. Poznám chorých na rakovinu, ktorí by sa dali na chlieb roztierať, milujú život, zábavu a ak už rovno nepomôžu, tak aspoň neubližujú. Ochoreli rovnako ako nabrúsení, nespokojní, nevyrovnaní ľudia. Viem, že ľudia si snažia niektoré veci vysvetliť, že sa potrebujú uistiť, že oni nemôžu ochorieť, lebo na rozdiel od chorého nemali stres, žijú v správnej krajine, obklopení dobrou karmou a so všetkými majú vyrovnané účty. Že sa nad nimi vznáša šťastie, kým na chorého si sadla smola. Tak si ho, prosím, užívajte a dvakrát si premyslite, kým otvoríte ústa, aby ste niekomu akože pomohli.