O strachu

Prešla som si mnohými strachmi, odkedy som ochorela. Strach zo smrti je paradoxne jedným z najľahšie zvládnuteľných. Človek umrie a tým sa to pre neho končí. Lebo neviem, či verím v život po živote. Alebo v to, čo o smrti hovoria náboženstvá. Strach z umierania je horší. Bude to bolieť? Pôjde to rýchlo? Budem zomierať aspoň trochu "na úrovni"? Dôstojne, ako v americkom filme? Na peknej bielej posteli, bez toho, aby zo mňa nekontrolovateľne vytekali telesné tekutiny? Premietne sa mi ten film s krátkymi zábermi z môjho krátkeho života? Lebo aj také somariny mi už behali po hlave.Aj tento strach sa dá prekonať. Potom je tu strach o iných. Ten je komplikovaný. Mám malú dcéru, muža, ktorý je všetko len nie praktický, stárnucich rodičov a mladšiu sestru, na ktorú by to asi všetko spadlo. Jasné, že mám strach ako by to všetko bolo, keby som vypadla z kolobehu. Lebo viem, čo to robí, len keď na chvíľu poľavím. Strach o iných je strašne zväzujúci. Zväzuje mňa aj ich. Ale učíme sa s ním žiť. Všetci. A potom je tu strach iných o mňa. Tomu rozumiem, aj keď ma niekedy otravuje, lebo mi pripomína moje limity. A vyvoláva pocity, že aj iní majú pochybnosti, či to zvládnem a z toho pramení ich strach. A z toho mám naozaj strach.Úplne najhoršie je, že som stretla ľudí, čo majú strach zo mňa. Ako keby rakovina bola infekčná a ako keby nešťastie bolo prenosné.Uznávam však, že nie každý je statočný, citlivý alebo vľúdny natoľko, aby sa nebál onkologického pacienta. Lebo ak statočnosť, citlivosť a vľúdnosť neprevládnu, nastúpi strach. A ak cítite, že sa vás iní boja, bolí to viac ako rakovina.