O vďačnosti

Pre to sa rozhodla, že jeden mesiac v roku si vyhradí na to, aby prečítala čo najviac kníh napísaných zväčša onkologickými pacientmi. O ich chorobe, o liečbe, o nádeji aj o poznaní, že žiadna už nie je.Hoci to bolo depresívne čítanie, Rubinová si len silnejšie uvedomila, aká je vlastne šťastná. Že nemusela zažiť katastrofu, že je aspoň momentálne za vodou. A začala si viac vážiť to, že môže "bez problémov jesť, chodiť či sa vymočiť". Čítala som kapitolu o vďačnosti z jej knihy v nemocničnom parku. Posedávajú tam takí, pre ktorých je problém sa aj nadýchnuť bez toho, aby im na čele nevyskočil pot ako pri šichte v bani.A uvedomila som si, že vďačná musím byť aj ja. Lebo hoci ma moje telo aj psychika stále zrádzajú, môžem sa na nich spoľahnúť častejšie ako predtým. Ako tak jem, chôdza ma unavuje, ale každý deň pridám pri rannej prechádzke o ulicu viac, smejem sa, aj keď občas cez slzy, môžem pracovať, čítať knihy a nemusím sa hanbiť za stav svojej domácnosti, lebo si zvládnem, aj keď s prestávkami, upratať. Rubinová napísala a ja s ňou súhlasím, že by sme sa mali veci udržiavať aspoň v tom stave, v akom sú teraz. Horšie môže byť vždy. Aby to bolo lepšie, nestačí byť len vďačný. Treba na veciach pracovať, ak sa to ešte dá.Som vďačná za to, že chápem, čo je to vďačnosť za (ne)samozrejmé veci. Že ju môžem prežívať. Že mám stavy, keď som veľmi nevďačná a viem sa z nich rýchlo spamätať. Že ma už nevytáča, keď sa mi niektorí ľudia zdajú byť nevďační. Som vďačná za nich. Za to, že sú za vodou.