Obyčajná láska

Ak sa však oslobodíte od nárokov okolia aj toho, čo si v dobrom úmysle, nakladáme sami na seba, zistíte, že dôležitá je len jedna vec. Láska. Tá nie je chorá alebo zdravá. Láska je láska. Moja dcéra bude mať v lete sedem rokov. Štyri roky žije s mojou chorobou a stále nevie jej meno. Nevie ani to, že pre moju chorobu zápasíme s veľkými ciframi aj vážnymi problémami, ani to že jej otec a ja občas na seba v noci narazíme v kuchyni, kde si akože ideme zobrať pohár vody, ale to je len taká zámienka, lebo nemôžeme spať a už nás nebaví s vytreštenými očami pozerať do tmy a hľadať v nej nejaké znamenia. Nevie to, lebo deti by také veci nemali vedieť. Iste ale niečo tuší. Viem to, lebo som sa nevkusne vlúpala do jej denníčka. Má v ňom síce pravopisné chyby a chýbajú aj niektoré písmenka, ale posolstvo je zrejmé. Vníma veci, len na ne ešte nemá presné výrazy. Jej želania sú jasné. „Mala som v izbe pavúka. Možno prinesie mame šťastie.“ Ak toto všetko o svojom dieťati viete, prirodzene sa mu to snažíte vykompenzovať. Pocit viny je v rodičovstve silný pohon, ale nemalo by sa to preháňať. Sama to viem. Pretože sa môže stať, že sa nedožijem toho, že moja dcéra bude vo veku, keď pochopí, že dobre mienené usmerňovanie bolo pre ňu otravné, ale teraz z neho osobnostne profituje, robím ústupky. Niekedy možno poškodzujúce. Racionálne si to viem vysvetliť. Chcem, aby si ma moja dcéra pamätala ako dobrú mamu. Taká obyčajná vec.Viem však ale aj to, že môj egoizmus a túžba po uznaní musia ísť preč. Aj dieťa chorej mamy by malo mať jasne nastavené limity. Možno ešte viac ako ostatné deti. Lebo výzvy sú priveľké. Snažíme sa na nich pracovať. Tak či onak, v úvode som písala o láske. Tá je najdôležitejšia. Lebo je večná a nad všetkým. Láska chorej mamy je vo svete, kde sa všetko meria, vyčísluje a zdieľa, rovnako hodnotná ako láska mamy zdravej. Láska je láska.