Oheň

Lebo ma to vyčerpáva. Pre samotnú tému, aj pre to, že mi občas niekto, kto ma pozná len z môjho písania, šplechne do tváre, že veď čo sa sťažujem, veď ešte nie som na tom až tak zle, lebo píšem. Vážení, ľudia s rakovinou robia veľa vecí, našťastie. Hlavne ak ich niekto potrebuje, či na nich priamo závisí. Nejdem tu teraz vyplakávať, lebo nie som otrok ani nesvojprávna. Sama som sa rozhodla, že budem písať a vedela som prečo. Chcela som si pomôcť. A dlho to tak aj bolo a vlastne stále je. Len niekedy je to ako oheň. Dobrý sluha a zlý pán. Spaľujúci je niečo iné ako zohrievajúci. Posledné týždne som sa cítila skôr popálená ako zohriata. Programovo som sa začala odstrihávať. Dlhšie som nebola na terapeutickom sedení, lebo sa to tam vyľudnilo ako nikdy predtým. Ja viem, prišli noví a tí radi počúvajú veteránov. Bohužiaľ k tým patrím už aj ja. Hoci v kontexte posledných dní by som mala napísať, bohuvďaka. Nemala som silu tam ísť, opakovať svoj príbeh a počúvať nové. Nechcelo sa mi rozmýšľať, o čom budem písať, ani hľadať inšpiráciu. Sú také chvíle, keď nerobíte ani to, čo vám pomáha. Keď si nechcete pomôcť. Potom ale príde niekto alebo niečo, čo vám pripomenie, že to nie je dobre. Že je to rezignácia, ktorú ste mnohým, čo túto jar odišli, ticho vyčítali. Raz napíšem aj o tom, čo ma prinútilo otvoriť si v mojom notebooku zložku blogy a začať tvoriť nový súbor. Teraz je to ešte príliš čerstvé a spaľujúce.