Pankáč

Keď prišiel pred pár týždňami, sprevádzala ho celá tlupa pankáčov. Jasné, že spôsobili rozruch. Starnúci páni v typickom oblečení aj obuvi a s neprehliadnuteľnými účesmi. To všetko v prostredí, kde prevládajú pyžamá, tepláky a totálny civil. Ešte aj k lekárovi do ambulancie išli niektorí s ním. Aj bolo treba. Chlapíka museli podopierať, ledva dvíhal nohy. Od lekára ho už odvážali na vozíku. Rovno na lôžkové oddelenie. Všetci tu vieme, že to neveští nič dobré. Kamaráti stále čakali. V ten deň som tam bola dosť dlho aj ja, tak som videla, že sa zdvihli, keď prišla manželka alebo priateľka chorého muža. Všetci ju objali a odišli. Potom som ho videla ešte niekoľkokrát. Pomaly odkladal všetky atribúty pankáčstva. Najprv bundu, potom topánky a nakoniec aj číro. Chlapom, čo plešatejú sa česie asi dosť ťažko a pre takých, čo dochádzajú na chemoterapiu, je to nesplniteľná úloha. Tak ako sa navonok zbavoval pankáčstva, akosi starol. Jasné, že sa to dá pripísať aj chorobe, strate hmotnosti, aj vedľajším účinkom liečby. Ale toto bolo také skutočné starnutie, z ktorého už nie je návratu. Pomaly prestávali chodiť aj kamaráti. Aj to sa stáva. Mnohí onkologickí pacienti vám povedia, že po počiatočnom šoku si okolie pomaly zvykne na chorobu a už nemá pocit, že musí byť pri chorom každú minútu.Ja si skôr myslím, že nechodili pre to, aby mu nepripomínali, o čo všetko prišiel. Nejde o to číro, to možno ešte raz dorastie. Ide o stratu slobody, o brutálnu zmenu identity, o neodvolateľný prechod do sveta dospelých. Smutno mi je z tohto pankáča. Z neho, zo mňa aj zo všetkých, čo pre túto chorobu prišli o mnohé zážitky a prežitky. Sú to nenahraditeľné straty. A oholená hlava je proti nim len taká malina.