Pár čísel

Ale keď sa to rozpíše , už to tak nie je. Osem ľudí zomrelo, dvaja sa vyliečili a dvaja prestali chodiť, ale nie pre to, že by vyzdraveli. Prišlo jedenásť nových. Najstarší z nás má 78 rokov, najmladšia mala v novembri 18. Ľudia v skupine majú spolu 80 detí. Najmenšie sa učí chodiť, najstaršie bude mať onedlho 55 rokov. Niektoré z tých detí už majú deti. Znamená to, že ľudia v našej skupine majú dvadsať vnúčat. Takmer každý z nás je zosobášený alebo s niekým žije. Prevažná väčšina má ešte rodičov. Každý má najmenej jedného súrodenca a je medzi nami aj taký, čo je najmladší spomedzi dvanástich detí. Píšem to pre to, aby bolo jasné, koľkých ľudí priamo aj nepriamo zasahuje choroba len v prípade našej malej terapeutickej skupiny. A to nerátam širšiu rodinu, priateľov, spolupracovníkov.To by už bolo neznesiteľne veľké číslo.Každý z tých, ktorí sa nedobrovoľne stali mojimi spoločníkmi má svoj príbeh. Aj ten sa dá vyjadriť číslami. X procedúr, Y prebdených nocí, Z zúfalých dní. Je to príbeh čísel z krvných testov, z účtov z lekárne a poisťovne, čísel na časenkách, dverách a pavilónoch. Ale aj percent úspešnosti, úmrtnosti, efektívnosti.Zaiste, život a smrť nie sú o číslach. O tých nie sú ani naše vzťahy, ani naše príbehy. Netreba im prikladať až takú dôležitosť. Je to tak lepšie a nie je to také desivé. Áno, píšem to ja. Ja, čo som s rakovinou doteraz prežila 950 dní.