Pazit

Diagnostikovali jej sociálnu fóbiu, mala vážne psychické problémy, komunikácia s ľuďmi, naviac ľuďmi v strese, neprichádzala do úvahy. Jeden z jej profesorov, ktorý ju považoval za medicínsky talent ju nahovoril, aby sa nevzdávala a ponúkol jej miesto na klinickej patológii. V labáku, vo vlastnej pracovni, s personálom, ktorý bol poučený o jej probléme. Pazit sa za pár rokov prepracovala do špičky. Hoci laboratórne výsledky sa javia ako "čo je napísané, je napísané", pri vážnych chorobách, nejasných či hraničných prípadoch, je dôležitý aj komplexný pohľad, intuícia a skúsenosť patológa. S Pazit konzultovali lekári o generáciu starší, uznávaní profesori aj ľudia z výskumu. Pazit často podpisovala a pečiatkovala výsledky laboratórnych testov, ktoré mali pre pacientov váhu rozsudku, definitívneho rozchodu s ich predchádzajúcom životom, ale znamenali aj návrat, vyslobodenie z najhorších obáv. Pazit podpisovala papiere roky, roky rozhodovala hraničné prípady, roky chodila na terapie, aby zvládala svoje fóbie. Začalo sa to zlepšovať. Pred piatimi rokmi zvládla prednášku pre malý počet študentov, pre ktorých bola len menom z učebníc a odborných článkov. Pred tromi rokmi sa odvážila prednášať aj na väčšom fóre.A minule prišla k nám do skupiny. Po tridsiatich rokoch chcela vidieť ľudí, ktorým nemohla poslať dobré zvesti. Prišla nám povedať, aby sme sa nebáli. Medicína ide dopredu, diagnostika je presnejšia, liečba čoraz cielenejšia a individuálnejšia. Potom povedala, že ani to však nefunguje bez vôle a viery pacienta. Ona sama je predsa dobrým príkladom toho, ako sa dá vymotať aj z vážnej choroby a ešte urobiť niečo dôležité pre tých okolo.