Povedzte mi niečo viac

Nemajú vážnu chorobu, nerozmýšľajú každý deň, či sa dožijú dospelosti vlastného dieťaťa, nemusia v ruke otáčať každú mincu aspoň dvakrát a aj tak im to nevyjde, nič ich nebolí a ak aj, lieky im zaberú. Neznamená to ale, že ich život je priam zábava. 
Niekedy sa mi len nechcú zdôveriť, lebo im je zrejme trápne, nechcú zaťažovať, alebo zľahčujú svoje starosti, lebo tie sú riešiteľné a neumiera sa na ne. 
Existuje taká predstava, že chorého nezaťažujeme, zakrývame pred ním pravdu, narábame s ním v rukavičkách alebo po sebe hádžeme pohľady typu: nechaj to tak, veď je chorý, teraz sa to nehodí. Treba povedať, že ako mnohé koncepty sprevádzajúce vnímanie vážnej choroby, aj tento nie je celkom správny. 
Skúsim hovoriť z vlastnej skúsenosti, aj z rozhovorov so spolupacientmi. Takže takto: choroba vás nepripraví o vnímavosť, práve naopak. Nerobí z vás emocionálnych slepcov, skôr sa vám vyjasní. Človek, ktorý bol dobrý poslucháč a ktorému sa ľudia pred chorobou zdôverovali či žiadali ho o radu, o tento rys svojej povahy zväčša neprišiel. Naopak, čaká, že mu poviete niečo viac, a nie že sa budete skrývať za obligátne "ale, veď nebudem ťa tým zaťažovať, ty máš svojich starostí dosť."
Nie je hanbou trápiť sa pre rozchod, zlé manželstvo, pracovné problémy, nezvládnuteľné deti, krízu stredného veku, spoločenskú atmosféru či neznesiteľnú svokru alebo zle vybratú farbu steny v obývačke. A nie je dobré hanbiť sa za to pred niekým, o kom si myslíte, že by mal radšej stovky vašich starostí ako tú jednu svoju. Lebo, ak si to myslíte, tak sa veľmi mýlite.