Prázdniny

Jediné, čo by ospravedlnilo neprítomnosť, by bolo vyliečenie.Všetky ostatné možnosti totiž budú bolieť. Hoci na podpornú skupinu chodiť nebudeme, na terapie áno. Niekoľkých čakajú operácie, viacerí zase leto strávia s hlavou nad misou a zametaním vypadaných vlasov. Šťastnejší, a ja sa medzi nich rátam, si môžu dovoliť aj skutočné prázdniny. So zoznamom zákazov od ošetrujúceho lekára, s telefónnymi číslami, keby niečo a so strachom, aby sa niečo neprihodilo po ceste. Aj s tým, že po návrate do reality, nás čakajú testy, čakanie, neustále zmeny plánov a známi na podpornej skupine. Tých stretnúť chceme a nie len v septembri, ale aj ešte dlho potom. Nie pre to, že si bez nich nevieme predstaviť svoj život, ale pre to, že sme už unavení zo zlých príbehov a zo sústaveného pripomínania toho, aký krehký je život. Ak niekto nepríde, zase je to bod pre tú mrchu. Tá neprázdninuje. Ešte na posledné júlové stretnutie prišli štyria noví ľudia. Všetko v mojom veku, s malými deťmi a panikou v očiach aj v držaní tela. Ich prázdniny budú zlé. Pamätám si na svoje prvé s chorobou. Depresia, rezignácia, zlé stavy. K tomu hrozné teplo, ulice plné dobre naladených ľudí a otázky, čo robíme cez prázdniny. Chodíme do nemocnice. A prečo? No preto, odpovedala som podráždene. Pri konci prázdnin som sa upokojila. Bude to tak aj s tými novými. Veď v septembri nám povedia.