Prehra

Povedala mi, že sú dva prípady: pacientovi je to jasné ešte pred lekárom alebo to pacientovi nedochádza ani po opakovanom vysvetľovaní. Tieto dva prístupy sú medzi pacientami a ich rodinami rozložené rovnomerne. Ani jedna situácia ale nie je ľahká. Nie je povzbudzujúce pozerať sa na pasívnu rezignáciu, aj keď je často výsledkom veľmi aktívneho prístupu ku chorobe. Nie je príjemné sledovať v priamom prenose zúfalý sebaklam, držanie sa vyschnutého, praskajúceho konára nad priepasťou. Ukončenie liečby pre jej neefektivitu a zbytočnosť je prehrou. Niekedy prehrou čestnou, so vztýčenou hlavou, inokedy uplakanou, v polobezvedomí. Akokoľvek, stále je to prehra. Moja spolupacientka Odelia ale slovo prehra neuznávala. Ona stále opakovala oveľa dôležitejšie slovo: vykúpenie. S lekármi za päť rokov vyskúšala všetko. Stala sa dobrovoľným pokusným králikom. Bola bohužiaľ tým prípadom, keď sa lekári môžu nanajvýš domnievať. Po piatich rokoch domienok dospeli k istote, že sa nedá robiť nič. Odelia ich sama k tomu naviedla. V auguste sa dohodli, že sa už neuvidia. Posledný októbrový deň prišlo toľko očakávané vykúpenie. Prehra pre medicínu, demoralizácia pre nás ostatných, pre Odeliu už len ticho a pokoj.