Prípad S.

Nedávno som bola tri dni bez prístupu na internet aj bez telefónu. Mailovú schránku som otvárala s mierne zovretým žalúdkom. Tušila som presne. Jedno parte, ale aj jedna prosba o pomoc. Takých cirkuluje v našej skupine plno. Tentoraz sa ozvala S. Je po chemoterapii, pol roka je bez príznakov, ale čoskoro príde o invalidný dôchodok a bude bez prostriedkov. Je ochotná robiť čokoľvek, aj za minimálnu mzdu. Pred chorobou zarábala jej desaťnásobok. Bola programátorka, teraz sa ponúka aj za upratovačku. Alebo doučí deti matematiku či angličtinu. Za smiešne, ale pre ňu tak dôležité, peniaze. Presne tak si privyrábala ako študentka. Prípad S. bohužiaľ nie je ojedinelý. Skôr naopak. Prišla o úspory, zručnosti, sociálne väzby, nechytá sa na nové trendy, nemá sebavedomie. Zaiste, môže si povedať, že to najhoršie má za sebou a ďakovať Bohu, že to parte čo mi prišlo, nenieslo jej meno. Ale aj tak. Keď som čítala ten jej zúfalý mail, ktorý je, a to poznám z vlastnej skúsenosti, výsledkom poznania, že sa z problémov nevie vyhrabať sama, začala som mať o ňu strach. Čo ak si nenájde prácu? Žije sama, nemá už rodičov, priateľov nemôže otravovať donekonečna. Čo ak nebude mať na zdravé a kvalitné jedlo, ktoré potrebuje, lebo si musí dávať veľký pozor na stravu? Čo ak choroba udrie znovu? S. nie je lenivá, ani neschopná alebo hlúpa, ani sa nevyhovára na chorobu. Nechce charitu, ani groše. Chce do ruky tú povestnú udicu, aby si sama mohla vyloviť rybu. Dostala šancu na nový začiatok a bolo by tragédiou, keby ju nemohla pevne chytiť za pačesy.