Pripravená na najhoršie

Často hovoríme: sme pripravení na najhoršie. Naozaj? A čo pod tým presne myslíme? Čo presne čakám, keď tam idem? Je to v mojom prípade to, že mi lekárka povie, že nie je nádej? 
Takto to azda nepovie a v zaobalenej verzii som to už počula niekoľkokrát. Bolo to najhoršie? Nebolo to dobré, nebolo to, čo som chcela počuť, najradšej by som si zapchala uši tak silno, že by do nich neprenikol ani najstrašnejší hrmot. Ale bolo to najhoršie? Ťažko povedať. Hlavne ak tých najhorších už bolo toľko. 
Prvé, pred rokmi. Nie, nie, nie je to silná anémia, ani únavový syndróm, je to, ako sme naznačovali, leukémia. Zložila som sa. Bola som vraj pripravená na najhoršie, veď som nepadla z jahody a bolo mi jasné, že neprestávajúce zvýšené teploty a ďalšie príznaky z anémie asi nebudú. 
A potom, keď mi po prvých kontrolách povedali, že liečba nezaberá. A že tá nová bude agresívna. Aj o tej som si myslela, že som na ňu pripravená ako na to najhoršie. Isteže nie. Revala som nad vypadanými vlasmi, do šialenstva ma privádzala pachuť v ústach, ktorú nevyhnali ani ultra super účinné ústne vody, desila ma vlastná bezmocnosť. 
Stále som na tie kontroly chodila s tým, že som pripravená na najhoršie. Veľa vecí sa v mojom živote zmenilo, ale používania tejto frázy sa to nedotklo. Najhorších bolo ešte veľa. 
Aj o pár dní tam pôjdem. Som pripravená na najhoršie? To ťažko. Ale aj tak si to poviem. Veď nejako bude. S najhorším či bez neho.