Rady a rany pod pás

Keď mi osoba, ktorá zostáva doma z práce len pre to, že má slabú nádchu, dávala rady, ako sa mám postaviť rakovine a že moje reči o tom, že z mojej dcéry môže byť čoskoro polosirota, sú bludy, mala som sto chutí vyfackať ju. Našťastie to bolo po telefóne a tak som jej povedala, nech drží hubu.Alebo keď ma zahŕňali radami o tom, že rakovina je psychická záležitosť a výsledok stresu a že si za ňu môžem len ja sama. Tak sa po nich kričala, že nech mi vysvetlia aký stres malo to trojročné dievčatko, čo som minule stretla na rádioterapii. A či si aj ona môže za rakovinu.Strašne ma štvalo a štve, keď mi ľudia rozprávajú aká silná mám byť a ako by som si to mala v živote zariadiť. Štve ma to nielen pre to, že strašne tupo a plytko trepú, ale aj pre to, že sa v nich sama vidím. Aj ja som niekedy mala na všetko odpoveď, všetko za iných vyriešila. Stručne, jasne, tak ako sa to pozdávalo mne. Lebo som si myslela, že čo je dobré a správne podľa mňa, je dobré a správne aj pre nich. Bez rozmyslu som vyzývala kamarátky, aby sa rozišli s tým neschopákom, aby sa vykašľali na tú nudnú robotu, aby si nekupovali to a to. Lebo vtedy som mala všetko pod kontrolou. Alebo som si myslela. Teraz nemám pod kontrolou takmer nič a chute na radikálne riešenia ma prešli.Stačila na to taká malá radikálna choroba.