Reuven- príbeh pokračuje

Stretla som ho na ihrisku a keby sa mi neprihovoril, nespoznala by som ho. Mierne pribratý, narovnaný, dobre naladený, odhodlaný, ale už nie tak bolestivo- dojímavo, ale celkom zdravo. Vysvetlil mi, že jeho stav sa zlepšil natoľko, že ho poslali na konzultáciu na iné pracovisko, lebo všetkým onkológom na "jeho" oddelení sa nechcelo veriť tomu, čo vidia. Reuven hovoril, že bol už zmierený s tým, že na svete dlho nebude. So ženou zariadili všetko u právnikov a v banke tak, aby jeho rodina nebola ešte aj pod tlakom papierovačiek a vybavovačiek. Aby bol prechod čo najľahší. Potom prišla kontrola. Ráno mu nabrali vzorky krvi, popoludní volala sekretárka z nemocnice, že jeho ošetrujúci lekár ho chce okamžite vidieť. Mysleli si, že im oznámi, že už nebudú pokračovať v liečbe, ktorá ho vyčerpávala a nemala žiaden viditeľný efekt. Reuven ani len nesníval o zlepšení. Nebolo mu dobre, zo dňa na deň slabol, nejedol, okrem toho, že ráno v ukrutných bolestiach odviedol deti do školy, nevládal urobiť nič.Keď mu lekár povedal, že má dôležité oznámenie, Reuven ho nervózne zastavil. Onkológovi navrhol, aby to skrátil a netrápil ho s podrobnosťami. Lekár ale povedal to, čo Reuven vôbec nečakal.Nasledovalo nervózne čakanie na potvrdenie výsledkov, konzílium, vyšetrenia v inej nemocnici. Všetko potvrdilo, že sa to zlepšilo a výrazne. Po pár dňoch sa polepšilo aj Reuvenovi. Fyzicky aj psychicky. Desať dní po prvých dobrých výsledkoch zjedol plný tanier polievky a prespal takmer celú noc. Obliekol sa bez asistencie ošetrovateľa a len s miernou pomocou zvládol sám sprchu a holenie. Na ihrisku som stretla iného človeka. A iné boli aj jeho deti. Usmiate, nie pre to, že im mama povedala, že otcovi nepomáha, keď vidí ich strach. Boli tak normálne, prázdninovo, nekontrolovane šťastné. Reuvenov príbeh pokračuje.