Reuven- príbeh sa skončil

Reuven, o ktorom som písala najprv tak pesimisticky a potom tak euforicky, zomrel. Mala som to tušiť. Mnohým sa pred smrťou polepší. Aj o tom je krutosť a zákernosť tejto choroby. Reuven odišiel dva dni po židovskom Novom roku, ktorý ešte strávil s manželkou a deťmi. Pustili ho z nemocnice, chceli mu urobiť dobre. Reuven absolvoval skrátené rodinnú večeru. To bolo v stredu. V piatok presvedčil ženu, aby zobrala deti na bicykle, že on a jeho filipínsky asistent sa zaobídu aj bez nich. Potom pustil Filipínca na rande, prezliekol sa do čistej kosele, nohavice už nezvládol. Sadol si do kresla, ktoré otočil tak, aby deťom na neho nepadol zrak, keď vletia do bytu. A usnul. Navždy. Ešte v auguste to bolo dobré, niekedy pri jeho konci ho žena našla v posteli a nemohla ho prebrať. Odviezli ho do nemocnice, kde ho ako tak postavili na nohy, ale onkológ mu navrhol ukončenie liečby. Reuven o to aj tak chcel žiadať. Jeho žena mi povedala, že bol taký vyčerpaný, že sa mu nechcelo žiť. A nedržali ho už ani jeho deti. Cítil, že jeho vytrvalosť a odhodlanie už nie sú elastické, že sa nedajú večne naťahovať.Jeho rodina ho ešte slovne aj nemo prosila, aby to skúsil. Po prvom dni, čo s ním strávili v hospici, pochopili, že žiadajú niečo, čo by sami neboli schopní urobiť. Novoročná večera bola rozlúčková. Neplakali, nedojímali sa, ale ani sa nesnažili predstierať, že to ešte bude dobré. Že sa to opäť otočí. Vedeli, že nie. Reuvenovi zostávalo menej ako 48 hodín života, keď sa lúčil s rodičmi a bratmi. Viem, že to vedel. A dúfam, že im stihol povedať, čo zamýšľal.