Šaked

Keď si našla dobre platenú prácu, na ktorú nepotrebovala žiaden titul, mala ďaľší dôvod neštudovať. Mala všetko, čo chcela a často to bolo viac ako jej bratia, čo síce vychovávali nové generácie vedcov, ale o novom aute mohli akurát tak snívať.
Mala takmer 35, keď ich mame našli nádor na pľúcach. Prognóza bola zlá, bolo to v časoch, keď medicína ešte nebola na takej úrovni a ľudia si z občasného pokašliavania nerobili ťažkú hlavu, takže k lekárovi prichádzali už len na to, aby oznámil, že veľa pre nich urobiť nemôže.
Mama sa neúspešne liečila polroka, zomrela v strašných bolestiach na chodbe preplnenej nemocnice počas jomkippurskej vojny. Sestry, ktoré povolávali na iné oddelenia, lebo zranených pribúdalo, si všimli, že zomrela až po niekoľkých hodinách. 
Šaked bola otrasená. S mamou nikdy nemala ideálny vzťah, aj pre jej výčitky, že zanechala štúdiá. Šaked si traumu z maminej smrti vyriešila po svojom. Mala 37 rokov, keď po mesiacoch žiadostí mohla nastúpiť do prvého ročníka lekárskej fakulty. Na chodbách si ju jej spolužiaci mýlili s učiteľkou. Fakultu dokončila s medailou dekana. Napriek jej veku jej prorokovali veľkú kariéru. Nenastúpila ale do univerzitnej nemocnice. Zamestnala sa v liečebni pre dlhodobo chorých, kde sa už nezachraňujú životy ani nerobia prevratné operácie, ale pomáha sa odísť bezbolestne, v pokoji, čistote a ak si to umierajúci a rodina želajú aj v obklopení najbližšími. 
Šaked odprevadila na druhý svet mnohých z mojich spolupacientov. Ľudia si ju žiadajú, akokoľvek hrozne to znie. Tak ako chcú to najlepšie pri liečbe, chcú to najlepšie aj po nej.