Sestrička Bety

Bety prišla do Izraela niekedy v 90. rokoch. Sama. Pochádza z malého ukrajinského mestečka, odkiaľ ju vybrali na štúdium na internátnej škole v Izraeli. Žila v kibuci, chodila na dobrú strednú školu, našla si priateľa. Po čase za ňou prišli aj rodičia a starí rodičia. Bety je jedináčik a cnelo sa im. Dedko krátko po príchode do Izraela ochorel. Necítil sa dobre už pár mesiacov, ale to Bety nevedela. Myslela si, že v Izraeli ochorel zo smútku za domovom. Bola to ale rakovina. Agresívna, v neskorom štádiu a prakticky neliečiteľná. Dedko bol naviac už dosť starý a vysilený 40 ročnou prácou v železiarni. Bety praxovala na onkológii v inom meste, ale vymohla si, aby ju preložili k dedkovi. Umrel jej v náručí. Krátko po ňom ochorela babka. Tiež umrela na onkológii a Bety jej zatlačila oči. Lekári v Izraeli začali spomínať Černobyl. Bety a jej rodina bývali neďaleko. O pár rokov, to už bola Bety zasnúbená a na najlepšej ceste stať sa hlavnou sestrou na onkológii, si jej mama sťažovala, že sa jej zle prehĺta. Našli jej zhubný nádor v krku. Operovali, ožarovali a už osem rokov to držia pod kontrolou. Bety bola pri mame stále. Potom sa vydala, porodila dcéru a napriek tomu, že ju pracovať na onkológiu volali nepretržite, povedala, že už nenastúpi. Vysvetlila mi, že sa bojí. Že má nejaký iracionálny blok, ktorý sa objavil po narodení dcéry. Povedala mi, že ostatným ľuďom hovorí, že už nepracuje v nemocnici pre to, lebo už nechce pracovať aj v noci. Dlhšie sme sa nevideli, lebo my sme boli odcestovaní, v škôlke boli prázdniny a potom bola jej malá chorá. Minule som ju stretla. V nemocnici. V plášti, s vakmi na infúzie v rukách.Vrátila sa. Nedokázala som sa jej opýtať prečo. Len dcérka prišla zo škôlky so správou, že Julinkin dedko (otec Bety) je veľmi chorý a leží v nemocnici.