Šťastná baretka

 Nosila ju aj počas najväčších horúčav, aj vtedy, keď jej už vlasy rašili, a dokonca aj vtedy keď jej už spod nej vykúkali najprv nenápadné, akoby náhodné a potom čoraz zreteľnejšie pramene vlasov. 
Baretka bola časom už vyšúchaná, na niektorých miestach sa až leskla od vydranosti a občas sa na nej objavili drobné smietky. Bola v takom stave, že raz nám Alina rozprávala, že na autobusovej zastávke jej jedna pani ponúkala nejaké drobné na prilepšenie. 
Alina ju ale nikdy nedávala dole z hlavy. Evidentne ju tiež nenosila pre to, aby zakryla kozmetické nedostatky. Bola to jej šťastná baretka. Tak ju sama volala. 
Keď ochorela a povedali jej, že po chemoterapii celkom iste príde o vlasy, vybrala ju zo skrine. Nepatrila jej, ale jej starému otcovi, prisťahovalcovi z Odesy. Tá baretka bola, ako to už v prípade Odesy býva, okrem huslí v puzdre a okuliarov, jediným s čím dedko prišiel. Keď zomrel, husle dostal najtalentovanejší z jeho vnukov, okuliare sa stratili v nemocnici a baretku sa podarilo zachrániť Aline, keď veci po starčekovi odvážali do kontajnera. 
Poriadne si ju osvojila vlastne až počas choroby, urobila si z nej amulet. A uverila tomu, že s ňou to zvládne. Aj sa stalo. 
Vo svete vážne chorých ľudí je veľa iracionality, aj viery vo veci, ktoré sa tým zvonka zdajú smiešne a tmárske. Mnohé môžu mať fatálne dôsledky, Alinina šťastná baretka však bola len takým neškodným úletom.