Sviatky

Moje pozorovania ale hovoria, že najväčšou záťažou sú emócie, čo sviatky sprevádzajú. A je dosť jedno, či sú to tie reálne, vnútorné a tajné, či tie, ktoré sa v nás snažia vyvolať všelijaké kampane. V mojej nemocnici je od tohto týždňa chanuková výzdoba. Musím povedať, že tu sviatočná výzdoba nie je taká agresívna, ako si pamätám z domova. Skôr skromná. Aj tak mi viacerí spolupacienti povedali, že im to nerobí dobre. Aj keď zámer bol iste opačný. Tí, čo sú hospitalizovaní sú rozcitlivení, že nemôžu byť doma. Tí, čo dochádzajú si vyčítajú, že musia sedieť tu a čakať, že ich musel doviesť niekto, kto chcel sviatkovať, že im nechutia tie chanukové šišky, čo ponúkajú sestričky. Na sviatky tiež viac ako kedykoľvek predtým prídu človeku na um otázky, či tu bude aj na tie ďalšie, či ich bude schopný "odslúžiť" aspoň v takom stave ako tieto a čo nedajbože bude, ak budú bez neho.Cez sviatky sa tiež chorí stretávajú s ľuďmi, ktorých dlhšie nevideli. Prichádzajú vzdialení príbuzní, priatelia, známi. Niekaždý vie ako komunikovať s chorým, nie každý chorý znáša záujem o svoju osobu, nie každý je pripravený na viditeľné zmeny, ktoré prichádzajú s chorobou a nie každý pacient je schopný odignorovať ťažko skrývané prekvapenie. Niekedy je náročné to ukočírovať, ale aj tak si myslím, že väčšina chorých chce byť súčasťou spoločenskej roviny sviatkov. Aj keď len na chvíľu, predtým ako sa ospravedlnia, že pre chorobu im to už ďalej nejde.Ak sa však niekto necíti ani na malú chvíľu, treba ho rešpektovať. Aj zdraví a silní ľudia majú občas stavy, keď nechcú niekoho vidieť, keď si chcú hovieť vo svojej sentimentalite a spomienkach. Potichúčky, bez svedkov. A sviatky sú na to ako stvorené.