Tamar

Príbeh, ktorý nasledoval, je veľmi banálny. Tamar sa kariérne darilo vo veľkej nadnárodnej banke, žila si viac ako dobre, aj keď názorové rozpory s manželom boli čoraz zrejmejšie. Potom ochorela. 
Nádor na pľúcach sa dal operovať, ale po polroku sa metastázy ovbjavili takmer všade. To už bola späť v Izraeli. Opustená, vyhodená z práce a vystrašená na smrť. Rodičia vedeli, že je chorá, posielali je pozdravy po príbuzných a pýtali sa jej, či chce, aby sa za ňu modlili. Tvrdohlavo odmietala. Neverila na modlenie, nechcela, aby medzi ňu a jej chorobu vstupovali nejaké nadprirodzené sily. 
Na podpornej skupiny sa do krvi hádala s tými, čo hovorili, že náboženstvo im pomáha, že na tom možno niečo je, a že netreba odmietať tých, čo ponúkajú takúto útechu. Jej výstupy boli také zlostné a agresívne, že ju skupina vylúčila.
Dlho sme o nej nepočuli a málokto od nej čakal dobré správy, lebo mala naozaj veľmi rýchlo postupujúcu chorobu a vyčerpával ju aj jej hnev. Pred pár dňami som sa z mailu dozvedela, že Tamar prehrala. Čakala som to, bola medzi tými, čo nemali šancu. Aj som sa bála prečítať, čo ku krátkemu oznámeniu o jej smrti a detailoch pohrebu, niekto dopísal. Bála som sa toho, že Tamar zomrela opustená, neuzmierená sama so sebou aj s ostatnými niekde v samotem ktorú neodstráni ani najlepší medicínsky personál, ani najlepšie prepracované protokoly paliatívnej liečby. 
Dodatok dopísali jej rodičia. Tamar nezomrela sama. Zomrela v pokoji a mieri. Modliť sa nechcela, ale posledný deň mala takú krásnu a pokojnú tvár, že rodičia si boli istí, že sa modlila v srdci. Možno áno, možno nie. 
Podstatné je, že ľudia, čo ju priviedli na svet, ju z neho odprevadili tak, ako považovali za správne. Zrejme je to banálny príbeh, ale mne jeho koniec pomohol zniesť pocit straty.